Prejav Martina Bútoru z protestného pochodu Nie Ruskému zákonu! v Bratislave

Drahí Bratislavčania a Bratislavčanky,

20. novembra 1989, tri dni po policajnom masakri voči študentom v Prahe, odznelo tu v Bratislave v Umeleckej besede prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu. Záverečná veta tohto vyhlásenia znela: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“

Vypukla totiž revolúcia, ktorá ukočila štyri desaťročia vládnutia komunistov. To bol ozajstný štátny prevrat, nie ten fiktívny, vymyslený propagandistami súčasnej moci. Tej moci, ktorá valcovaním demokracie a právneho štátu vzbudzuje oprávnené obavy, že sme svedkami kontrarevolúcie proti Novembru 1989.

Táto veta, táto jediná veta o tom, že občania majú prevziať svoje záležitosti do vlastných rúk zapôsobila elektrizujúco. Nastal rozkvet združovania, čo umožnil zákon prijatý pred 35 rokmi. Dvadsiateho siedmeho a dvadsiateho ôsmeho marca 1990 Federálne zhromaždenie schválilo zákon o združovaní občanov, zákon o zhromažďovacom práve, zákon o petičnom práve a zákon o zrušení cenzúry a slobodnom pôsobení médií. To utvorilo piliere nového poriadku.

Začiatkom 90. rokov už na Slovensku pôsobilo niekoľko tisíc združení, nadácií a iných neziskoviek. V roku 1994 sa vytvorilo strešné zoskupenie – Grémium tretieho sektora. Zahŕňalo všetky kľúčové oblasti a malo širokú podporu, čím získalo status partnera voči politickej reprezentácii a štátu.

Potom však vyhral voľby Vladimír Mečiar, ktorý mal inú predstavu o riadení štátu. Nastúpili čistky v štátnej a verejnej správe, ovládnutie elektronických médií, privatizačného procesu a bezpečnostných zložiek, spustil sa štátny dirigizmus v oblasti kultúry, ako aj znemožnenie opozície podieľať sa na politickom živote.

K tomu sa pridružilo ťaženie proti tretiemu sektoru.

V júli 1995 podpredsedníčka Slovenskej národnej strany Anna Malíková vyhlásila, že „jednostranné pôsobenie na našu mládež považujeme za veľmi nebezpečné a zákerné. My presadzujeme výchovu v národnom duchu.“ Minister životného prostredia zakázal svojim podriadeným zúčastňovať sa na podujatiach usporadúvaných mimovládnymi organizáciami. A v máji 1996 odznela v parlamente odznela správa o plnení úloh Slovenskej informačnej služby, ktorej riaditeľ Ivan Lexa povedal: „Oveľa významnejšie ovplyvňujú vývoj na Slovensku rozličné nadnárodné či medzinárodné inštitúcie, nadácie, zahraničné záujmové skupiny. Registrujeme pritom aj také aktivity, ktoré nie sú v súlade so štátnymi záujmami Slovenskej republiky.“

Niečo nám to pripomína, však?

Pred parlamentným voľbami v roku 1998 občianska pasivita ustúpila do pozadia. To všetko už poznáme. Krajinu zaplavili vzdelávacie projekty, kultúrne akcie, pochody, koncerty, publikácie, filmy, videoklipy, diskusné fóra s kandidátmi, stretnutia s občanmi. Logo Občianskej kampane 98, sa stalo známou značkou. Tretí sektor výrazne prispel k vysokej volebnej účasti občanov – 84 percent – ako aj ku korektnému priebehu volieb.

Akokoľvek Vladimír Mečiar brojil proti mimovládkam, presadil napríklad diskriminačný zákon proti nadáciám, netrúfal si však schváliť taký strašný zákon, ktorý sa práve chystá. Tentoraz sa však súčasní obdivovatelia a presadzovatelia autokratického vládnutia rozhodli postaviť hrádzu nezávislým občianskym inštitúciám, ktoré sa usilujú spútať, šikanovať, podrobiť si a kontrolovať.

Jeden z najproblematickejších bodov navrhovaného zákona je zisťovanie mien, či už ide o darcov alebo o členov orgánov mimovládok. Viem si predstaviť, ako budú vládne úderky prepájať jednotlivé údaje, zisťovať, kto je kto, kto je kde, a vymýšľať postupy, ako týmto

ľuďom skomplikovať život. To naozaj vzbudzuje obavy z návratu pred rok 1989, keď Štátna bezpečnosť mala všetkých nespoľahlivých občanov pod prísnou kontrolou.

Dovoľte zakončiť netradične – návratom k Ľudovítovi Štúrovi z meruôsmych rokov, ktorý bol autorom niekoľkých statí o spolčovaní a význame spolkov v našom živote: „V terajších obciach európskych,“ písal, „napospol duch tento spolčovania sa k vybaveniu vzájomných potrieb ďaleko pokročil a mnoho znamenitého národom a občanom vzdelanejších vlastí preukázal. Jesto teda potrieb v spoločnosti ľudskej mnoho,“ odkazoval, „a na tomto poli jesto miesto pre spájanie síl a spolčovanie sa ľudí ku vzájomnej pomoci. Keby celá táto ťarcha vládam pripadla, vlády by všetko toto vybaviť nemohli.“ A napokon, na adresu samotných potenciálnych účastníkov takého užitočného konania povedal: „Kto si sám nepomáha, tomu nikto nepomôže, darmo je tomu jajkať a bedákať. Postarajme sa teda o seba, krajania slovenskí, dajte sa na spojenia osožné, obecnomyseľné a stvorí sa iný svet v našom kraji.

Držme si teda palce, aby sme si ako občania naozaj nenechali zobrať svoje záležitosti z vlastných rúk.

Ďakujem pekne.

Martín Bútora, 3. 4. 2025 v Bratislave